Zbohom, Margie Dvorská

M. Dvorsky 219. marca opustila tento svet Margaret Dvorsky, veľká Slovenka a pilier komunity kanadských Slovákov po mnohé desaťročia. Je pochovaná v Holy Cross Cemetery, 8361 Yonge St. v meste Thornhill. 

O svojom živote nám porozprávala v roku 2008:

Margaret Anne Shavrnoch-Dvorský sa narodila 13. októbra 1933 v Montreale rodičom Petrovi Shavrnochovi a Margite Murínovej (ktorá imigrovala s dcérou Irenou do Kanady z kúpeľov Lúčky pri Ružomberku). Ja som bola jednou zo šiestich detí – najstaršia je sestra Irena, potom bratia-dvojičky Peter a Louis, ktorí bohužiaľ obidvaja zomreli na zápal pľúc vo veku šiestich mesiacov, starší brat Felix, ja a a mladší brat Emil. Bola som pokrstená otcom Urbanom Kovalom, františkánskym kňazom z USA, v slovenskom misijnom kostole na ulici St. Catherine v Montreale.

Najstaršie spomienky mám ako štvorročná. Boli to ťažké časy v dobe ekonomickej krízi, práce bolo málo, imigranti boli závislí na stravných lístkoch a museli rátať s ubytovávaním podnájomníkov. Rodina sa presťahovala do väčšieho bytu na ulici Marie Lousie, mama varila a prala a tak vypomáhala s platením nájomného. Na druhej strane ulice bola škola St. Jacques, do ktorej moja sestra, brat a ostatné slovenské deti z okolia chodili. Tam učili aj slovenské sestričky v krásnych bielych a modrých hábitoch, boli veľmi láskavé a učiteľ Frank Kvetan bol pre mládež vynikajúcim vzorom.

V byte pod nami bývala rodina Makarsových maďarského pôvodu. Mali jedinú dcéru Bezi ktorá sa stala mojou najlepšou priateľkou a sme sa “adoptovali“ ako sestry. Pretože Bezi bola sama, jej rodičia ma stale pozývali na výlety, napríklad navštívíť Sv. Mikuláša v obchodnom dome Freres. Dobre si to pamätám, pretože som tam dostala bábiku-mníšku, repliku Marguerite Bourgeuise ktorú mám dodnes.

Od detstva som mala záujem objavovať nové veci a smäd po vedomostiach. Mama ma nemohla udržať v byte, akonáhle sa otočila chrbtom už som utekala dole schodmi a cez plot pozorovala deti na školskom ihrisku a bola som smutná, že nemôžem aj ja chodiť do školy. Sestričky ma utešovali: Neboj sa aj ty pôjdeš čoskoro do školy. Z tých dní mám aj permanentnú jazvu keď ma zrazil bycikel a potom som už mohla okolie pozorovať iba cez okno.

Tiež si spomínam keď som ako štvorročná dostala zápal pľúc, tesne pred Veľkou Nocou. Otec a krstný otec ma niesli do detskej nemocnice, ktorá bola dosť vzdialená. Vtedy takto chorí boli daní do karantény a tak som trávila celé hodiny osamotená plakaním. Pamätám si ako ma otec navštevoval a cez sklo mi ukazoval živé kuriatka, kačičky a zajačikov, ale to ma ešte viac zarmútilo, keďže som sa ich nemohla dotknúť a podržať. Neskôr mi otec doniesol čokoládové zvieratká.

Doma sme boli šťasní aj keď sme boli relatívne chudobní, ale takými boli aj všetci ostatní takže sme nepozorovali žiadny rozdiel. Všetci sme si boli ako rodina, pomáhali si jeden druhému, navzájom sa povzbudzovali a vždy sme sa tešili na nedeľu kedy sme sa stretávali v kostole, navštevovali sa a delili sa s každým málom čo sme mali. Priatelia a krajania sa vzájomne navštevovali a každý niečo priniesol. Potom sa rozprávalo, spomínalo, hrali sa karty, vypil sa pohárik alebo dva,  a veľa sa spievalo. V jeden taký deň ma krstný otec mojej sestry, Jozef Sulík, posadil na koleno a hovoril mi o jeho bratrancovi Monsiňorovi Andrejovi Hlinkovi ktorý práve zomrel. Povedal mi aby som si zapamätala jeho meno, pretože to bol veľký človek, Otec národa. Krstná mama Mária dodala, že obľuboval hrať karty, ako on. A tak sa začal môj záujem o slovenskú históriu.

Tiež si spomínam ako sme sa raz zobudili plačom matky. Bola veľmi znepokojená, pretože sa otec nevrátil domov. Išiel v noci do parku narúbať drevo aby sme mali v byte teplo a nevrátil sa. Mama bola zúfalá ale nič nemohla robiť iba čakať, pretože nevedela reč a nevedela na koho sa má obrátiť. Otca a ďaľších pri rúbaní prichytili a zavreli na noc do väzenia. Ráno ich pustili s varovaním, ale táto príhoda spôsobila, že sa rodičia rozhodli presťahovať na malú farmu kde by bolo aspoň drevo na kúrenie a dali sa dopestovať potraviny, mlieko, mäso, hydina a vajíčka. Dopočuli sa, že je k dispozícii pôda kam sa skupina Slovákov chce udomácniť a jeden druhému si pomáhať vybudovať domy a farmy. Rodičia sa rozhodli pridať sa.

A tak sa v roku 1938 naša rodina presťahovala do malej farmárskej kolónie slavianskych imigrantov vo farnosti Svätého Laurenta, približne 27 míľ od Montrealu. My deti sme sa cítili ako v nebi. Taká nádhera. Otec zrenovoval hrubú stavbu domu a z dosák predelil pôdoris na päť malých izieb. Dve spálne, obývačka, kuchyňa a malá komora. Záchod bol vonku a čoskoro sa postavila aj malá stajňa a šopa. Začali sme chovať prasiatka, kravu, kury, kačky a husi. Bol tam aj potok pre kačky a husi a v zime sme sa na ňom korčuľovali.

Bolo tam dosť miesta na hranie ale aj problémy. Do najbližšej dediny, kde bol kostol, nemocnica, školy a obchody boli tri kilometre. Ale dostať sa do Montrealu do slovenského misijného kostola a slovenskej komunity trvalo električkou dve hodiny. Otcovi trvalo tri hodiny prísť do práce. Hlavne v zime odchádzal v tme a vracal sa tiež v tme. K železničnej stanici bolo iba 20 minút ale premávali iba dva vlaky denne.

Mama sa starala o farmu a otec jej cez víkendy od rána do večera. pomáhal Aj my deti sme pomáhali a všetko sme robili s radosťou pretože to bolo nové a zaujímavé. Pred domom sme mali samé kvety a za domom sme pestovali zeleninu.

Rodičia nás nabádali rozprávať iba po anglicky a po francúzsky. Otec nám hovoril: Učte sa reči aby vás nepredali. Ale vo veku 11 rokov Margaret zistila, že na úspešný boj proti diskriminácii a stereotypom človek musí byť pravdivý k sebe samému. Preto sa rozhodla naučiť po slovensky a bola rozhodnutá neustále pripomínať, opravovať, informovať a učiť všetkých naokolo, že nie je Poľka, Ukrajinka, Češka ale Slovenka. Slovenská identita a pôvod boli pre ňu veľmi dôležité, pretože to zdedila po rodičoch.

Keď mala Margaret trinásť rokov, rodina sa presťahovala do Hamiltonu v provincii Ontário, kde sa otec a strýko Cyril rozhodli kúpiť hotel. V St. Laurent všetko predali a presťahovali sa do Hamiltonu kde zostali dva a pol roka. Potom sa vrátili do St. Laurent pretože klíma v Hamiltone otcovi nevyhovovala, keďže trpel astmou a celikózou.

Vzdelanie: mala obmedzené, pretože v tých časoch sa verilo, že vzdelanie nie je pre dievčatá dôležité keďže zostanú v domácnosti. Margaret to veľmi zazlievala ale prijala to ako nevyhnutnosť a tak pokračovala v štúdiu kde a ako sa len dalo.

    Základná škola: Ecole Ste. Alfred v St. Laurent, Québec
    Stredná škola: Ecole Ste. Germain v St. Laurent, Québec
    Graduovala z Komerčného gymnázia v Hamiltone, Ontário
    Graduovala z kurzu Módneho návrhárstva u Comptoir Capponi v Montreale
    Dokončila kurzy popri zamestnaní na Outremont Business College a Université de Montreal

Zamestnania:

    1949 – 1953 Bell Telephone Co. Of Canada ako medzimestská telefónna operátorka;
        Canadian National Railway – dispečérka nákladných vlakov;
        Canadian Industriels Limited – asistentka manažéra úradu pre účtovníctvo
    1954 – v domácnosti so súkromnou službou pre módne návrhárstvo
    1968 – 1970 tlmočníčka pre ministerstvo Canada Manpower and Immigration
    1969 sezónna kurátorka pavilónu Etnickej mozaiky Kanady na post-Expo 68 výstave Človek a jeho svet v Montreale
    1970 – 1971 kurátorka pavilónu 20 národov 20 kultúr na výstave Človek a jeho svet
    1973 – 1975 manažérka úradu firmy Dunn Carbon and Ribbon Co. v Ste. Laurent, Québec
    1976 – 1982 Administrátorka Slovenského domu (La Maison Slovaque) v Montreale
    1985 – 1988 Administrátorka a manažérka úradu firmy Janovski Counter Tops v Markham, Ontário
    1999 Manažérka múzea Georgina Pioneer Village v Georgina, Ontário (na polovičný úväzok)

Kostol, rodina a slovenská komunita: Keďže vyučovanie slovenského jazyka nebolo k dispozícíí, vo veku 16 rokov vstúpila do slovenského divadelného súboru Slovensko aby sa zdokonalila v tom, čo sa naučila doma a medzi Slovákmi. Kvôli vzdialenosti mohla rodina navštevovať slovenský kostol a spoločenské podujatia priemerne raz za mesiac, takže sa Margaret snažila zúčastňovať všetkých miestnych slovenských kultúrnych osláv a rekreačných podujatí.

Kostol vždy hral dôležitú úlohu v jej živote. Viera ju riadila vo všetkých podujatiach a práci v rámci Cirkvy, s kňazmi, biskupmi a v propagácii kresťanstva a katolicizmu. Vždy verila vo vernosť katolíckej viere. Stále je veľmi aktívna vo farských aktivitách a organizovaní a súľadu duchovných a spoločenských podujatí. Ako farníčka slovenskej Katedrály Premenenia Pána v Markhame, Ontário bola vymenovaná ako koordinátorka eparchie pre diocézne dni v rámci Svetových dní mládeže v roku 2002. Eparchia a rímskokatolícka farnosť Sv. Cyrila a Metoda vtedy privítala, ubytovala, stravovala a starala sa o približne 300 mladých pútnikov zo Slovenska.

V divadelnom krúžku a slovenskom atletickom klube Kriváň stretla Jána Dvorského a v roku 1951 vstúpili do prvej slovenskej tanečnej skupiny v Montreale, ktorú viedli pán Ján Vrabec s manželkou, imigranti po druhej svetovej vojne.

V roku 1953 boli zosobášení a majú troch synov – Petra Jána, Michala Anthonyho a Georga Philipa. Manžel Ján bol veľmi aktívny vo vedení slovenskej komunity v Montreale a v Kanade a vždy svoju manželku podporoval a povzbudzoval aby sa hlbšie angažovala v slovenskej komunite.

Od roku 1954 do roku 1985 pracovala vo viacerých funkciách vo vedení Ženského zboru č. 4 Kanadskej slovenskej ligy v Montreale a zorganizovala mnoho podujatí pre zveľadenie miestnej slovenskej komunity.

Založila a bola predsedníčka Ženskej pobočky Slovenského kultútneho centra Inc., ktorý sa sústreďoval na program pre deti, ako jazykové kurzy, ľudové tance, tradičné a národné oslavy, zabezpečovanie financií a stálemu zveľaďovaniu centra pre prospech celej komunity.

Tiež podnietila komunikačný program pre oboznámenie a propagáciu slovenskej identity medzi všeobecnými kanadskými organizáciami a skupinami. Ako kontaktná osoba pre slovenskú komunitu sa zapájala do aktivít Koncilu etnického ľudového umenia v provincii Quebec (kde ju zvolili za podpredsedníčku); Mnohokultúrnej divadelnej asociácie Quebeku; a Montrealskej občianskej rady, v ktorej bola neskôr zvolená za predsedníčku.

V roku 1966 zriadila a koordinovala Prvý slovenský národný festival na ktorom sa zúčastnili Slováci a Slovenky z celej Kanady. Vyše 350 vystupujúcich a viac ako päť tisíc divákov oslavovalo Slovenský deň v La Palestre na ostrove Sv. Heleny v Montreale.

V roku 1969 bola zvolená Radou etnického ľudového umenia v Quebeku za kurátorku Pavilónu etnickej mozaiky na výstave Človek a jeho svet a nasledovne na dva roky kurátorkou pavilónu 20 národov, 20 kultúr. Pavilóny hostili stálu sezónnu výstavu a týždenne sa meniace výstavy rôznych národov, dávajúc im príležitosť predstaviť ich identitu, kultúru, zvyky a tradície. Každoročne koordinovala Slovenské dni na Námestí národov na ostrove Svätej Heleny. Tiež organizovala vystúpenia kanadsko-slovenského tanečného súboru Lipa na Námestí národov ako aj na estrádnom javisku na ostrove Sv. Heleny. Plynne hovoriaca tromi jazykmi všetky tieto vystúpenia aj uvádzala a tým predstavovala a rozširovala poznatky o slovenskej identite a histórii ako aj o existencii slovenskej komunity v Quebeku a v Kanade.

Najpovďačnejšie pre Margaret bolo od roku 1956 vyučovať deti slovenčinu cez piesne a tance. Preto v roku 1966 spoluzaložila Lipu – Kanadsko-slovenský ľudový súbor. Keďže hranice s rodným Slovenskom boli uzavreté, nebolo inej možnosti ako skúmať cez to málo kníh a materiálov ktoré boli k dispozícíí a z informácii od starších krajanov ako choreografovať tance, navrhovať kostými podľa tradícií, zvykov ako aj letných období, a hľadať autentickú hudbu a piesne z jednotlivých regiónov Slovenska. Bola to ťažká práca a keďže priame kontakty neboli možné, musela sa spoliehať na vedomosti a rady starších.

V roku 1972 sa so súborom Lipa vybrala  na turné po celej Kanade aby povzbudili vodcov slovenských komunít v Ontáriu, Manitobe, Alberte a Britskej Kolumbii. 41 dní cestovalo autobusom 5 žien a 41 tínejdžerov aby mohli predstaviť a propagovať slovenskú identitu a tradície. Cestu podporila a financovala Kanadská federálna vláda a uvítali ju provinčné vlády a mestské zastupiteľstvá, hostili ich slovenské komunity po celej Kanade kde predviedli dvojhodinové predstavenia piesní a tancov vo všetkých veľkých mestách Kanady. Spolu 21 predstavení bolo veľmi úspešných a publikum ich srdečne prijalo.

V roku 1979 Margaret zorganizovala Európske turné súboru Lipa a sesterskej skupiny slovenských tanečníkov súboru Dunaj z Hamiltonu v Ontáriu. Vystupovali vo Švajčiarsku, Nemecku a Rakúsku. Znovu schválený a podporovaný kanadskou vládou sa na turné predstavovali ako skutoční vyslanci kanadskej politiky mnohokultúrnosti a vystupovali v Ríme, Miláne, Zurichu, Bazileji, Berne, Mníchove a vo Viedni. Chceli vystupovať aj na Slovensku ale kvôli vtedajšej politickej situácii bola ich žiadosť zamietnutá.

Ako vedúca Oddelenia mládeže Svetového kongresu Slovákov od r. 1978 do r. 1984, slúžila na organizačnom výbore ktorý bol zodpovedný za Kanadské dni na
Prvom Festivale slovenskej mládeže vo Walkraiburgu v Západnom Nemecku v r. 1980
2. Festivale slovenskej mládeže v Mount Airy Lodge, Pokonos, Pa, USA v r. 1983
3. Festivale slovenskej mládeže v Mount Airy Lodge, Pokonos, Pa, USA v r. 1986
5. Festivale slovenskej mládeže v Martine na Slovensku v r. 1992


Jej hlavná zodpovednosť bola zorganizovať a koordinovať Kanadské dni a mobilizovať účasť mládeže z Kanady a Spojených štátov.

Počas mnohých rokov tiež slúžila vo viacerých exekutívnych funkciách hlavného úradu Kanadskej slovenskej ligy. V roku 1981 bola zvolená za Hlavnú predsedníčku tejto organizácie a bola zodpovedná aj za úspešné oslavy 50. výročia KSL v r. 1982.

Na oslavu tohoto jubilea tiež zorganizovala oficiálnu návštevu Úradu vlády v Ottawe kde boli funkcionári a predsedovia zborov KSL prijatí Generálnym guvernérom Kanady, Jeho Excelenciou Rayom Hnatyshynom.

V roku 1984 bola ako Podpredsedníčka Svetového kongresu Slovákov pre Kanadu jednou zo zakladateľov Slovenskej kanadskej národnej rady (SKNR) ktorá slúžilá ako teritoriálny výbor SKS. Zvolená predsdníčkou tejto organizácie a presvedčená, že slovenská komunita nemôže prežiť vo vákuu, navrhla spolu s celým vedením dôležitý program činnosti.

Pod jej vedením SKNR vstúpila do rešpektovanej celokanadskej organizácie Kanadskej etnokultúrnej rady (CEC) so sídlom v Ottawe. Ako reprezentantka slovenských komunít tiež bola zvolená do hlavného výboru CEC ako riaditeľka a pokladníčka. V súčastnosti je členom jej Zboru predsedov.

SKNR je tiež členom Kanadskej občianskej federácie ktorá propaguje dobré a zodpovedné občianstvo Kanady.

Cieľ spojiť a posilniť etablované slovenské organizácie v Kanade, zviditeľniť profil Slovenska a slovenskej komunity v Kanade a sústreďovať sa na hlavné projekty v hlavnom prúde kanadskej spoločnosti nie je dokázateľné činnosťou iba jednej z hociktorých organizácií ale potrebuje spoluprácu všetkých aby sa úspešne podarili zorganizovať podujatia akými boli

    1981 – Deň slovenského dedičstva vo fórume Ontario Place v Toronte
    1989 – 1990 Prvé medzinárodné trienále slovenského umenia vystavené v Národnej knižnici Kanady v Ottawe a neskôr v Robarts knižnici na Torontskej univerzite.

Zhotovenie a umiestnenie pamätníkov a pamätných tabúľ v každej provincii v Kanade na zviditeľnenie slovenskej prítomnosti a prínosu k zveľadeniu Kanady, akými sú:

    1993 – Monument slovenským starousadlíkom vo Frank Interpretive Centre v meste Crowsnest Pass v provincii Alberta
    1996 – Dar slovenských jasličiek pre múzeum Oratória Sv. Jozefa v Montreale
    2001 – Dar Imigrantskej lavice pre múzeum Pier 21 v Halifaxe, Novom Škótsku

Takisto počas dlhých desaťročí Margaret Dvorský aktívne lobovala u významných kanadských politikov, na ministerstvách ako aj v provinčných legislatívach za zviditeľnenie Slovenska a Slovákov a za práva Slovenska na sebaurčenie a samostatnosť.

Vyznamenania a ocenenia: Dostala mnohé vyznamenania a ocenenia od federálnej, provinčných a miestnych vlád, včítane
1967 – vyznamenanie Vynikajúci občan – od starostu Montrealu Jean Drapeau
1971 – pre Neuveriteľne demokratického ducha a skutočnú kanadskosť – od Generálneho konzula Lotyšska pána D. Tomsonsa
1972 – za vizuálne a praktické vyjadrenie skutočného Kanaďana – od Slovenskej komunity vo Winnipegu
1972 – za skutočný záujem o spolublížnych, hlavne mládež a starých ľudí – od Slovenskej komunity v Calgary
1978 – za vytvorenie lepšieho porozumenia medzi mládežou v Hamiltone, Toronte, Windsore a Montreale – od organizácie Hamilton Builders Bonnet
1980 – Zlatý odznak M. R. Štefánika, od Svetového kongresu Slovákov
1981 – za mimoriadne zásluhy pre zveľadenie slovenskej komunity v Montreale, jednoty všetkých skupín a za pomoc jednotlivcom vnúdzi – od Kanadskej Slovenskej profesionálnej a obchodnej asociácie
1982 – ocenenie za podporu spoločenského angažovania sa za občianske a morálne hodnoty v kanadskej spoločnosti – od výboru pre Slovenský deň vo Windsore
1984 – za výnimočné zásluhy pre komunitu a propagáciu ľudských práv, od Kanadskej slovenskej ligy
1984 – za výnimočné príspevky k oslavám Dňa Kanady, od Ministra vnútra a Výboru pre oslavy Dňa Kanady v Ottawe
1984 – cenu Výnimočný Kanaďan, od starostu mesta Greenfield Park, Quebek, Steva Olynika
1985 – za celoživotné zásluhy a dobrovoľnú činnosť pre slovenskú komunitu v Kanade, od Slovenskej komunity v Montreale
1985 – 1987 - ocenenie od Ministra vnútra Kanady za činnosť v Kanadskej rade pre mnohokultúrnosť
1982 – povýšenie na rytierku Rádu Svätého hrobu v Jeruzaleme a práva používať titul Dáma Margaret A. Dvorsky, LHS
1984 – ocenenie od federálnej vlády Kanady za prácu pre propagáciu dobrého občianstva v rámci politiky mnohokultúrnosti.
1992 – medailu Kanada 125, od Generálneho guvernéra Kanady
1996 – zaznamenaná za jej dobrovoľnícku činnosť v publikácii Kto je kto medzi Kanadskými ženami

Medaile a plakety
1980 – Zlatý odznak M. R. Štefánika, od Štefana B. Romana, predsedu Svetového kongresu Slovákov
1987 - Ocenenie od Ministra vnútra Kanady za činnosť v Kanadskej rade pre mnohokultúrnosť

Dobrovoľná činnosť
1949 – Členka Slovenského atletického klubu Kriváň – spevokol a kultúrne oslavy
1950 – 1985 Členka slovenskej divadelnej skupiny Slovensko v Montreale
1951 – Členka Prvej slovenskej ľudovej tanečnej skupiny Beseda. V r. 1953 súbor vystupoval v exkluzívnom hoteli Chateau Laurier v Ottawe pre Ministerského predsedu Kanady Louisa St. Laurenta a podarovala mu Košík z kvetov ktorý sama zhotovila.
1954 – 1985 – Koordinátor kultúrnych aktivít slvenskej komunity v provincii Quebek
1956 – 1985 – Vo vedení viacerých volených funkcií, včítane Predsedníčky v štvrtom ženskom  zbore Kanadskej slovenskej ligy
1960 – Ženská pobočka pri nemocnici Lakeshore General
1960 – 1985 – Členka spevokolu v kostole Sv. Cyrila a Metoda v Montreale
1961 – 1985 – Podpredsedníčka Rady pre etnické ľudové umenie provincie Quebek
1963 – 1968 – Riaditeľka spoločnosti Promethean v Montreale
1966 – 1985 – Spoluzakladateľka a riaditeľka Lipy - Kanadského slovenského ľudového súboru
1968 – 1970 –Zakladateľka a koordinátorka Slovenského akčného výboru pre utečencov v Montreale
1972 – 1973 – Členka Akčného výboru pre Ugandu
1976 – 1985 Podpredsedníčka Mnohokultúrnej divadelnej asociácie Quebeku
1978 – 1984 – Predsedníčka Výboru pre mládež Svetového kongresu Slovákov
1981 – 1983 – Zakladajúca členka a podpredsedníčka hnutia Deti za mier, ktorá mala prednášku v kanadskom parlamente v Ottawe a pri Sojených národoch v New Yorku
1981 – 1984 – Hlavná predsedníčka Kanadskej slovenskej ligy
1982 – Riaditeľka pre mládež Kanadskej občianskej federácie
1983 – 1985 – Predsedníčka Montrealskej občianskej rady
1984 – Podpredsedníčka kontinentálneho výboru pre Kanadu Svetového kongresu Slovákov
1985 – aktívna členka Eparchie Sv. Cyrila a Metoda v Kanade, v Markhame, Ontário
1986 – Aktívna členka v Katedrále Premenenia Pána v Markhame, Ontário
    Vedúca slovenskej knižnice pre Slovenskej Kanadskej národnej rade a kurátorka výstavy Slovenského dedičstva
1985 – 2004 – Predsedníčka Slovenskej Kanadskej národnej rady
Iniciátorka projektu Slovak Villa - rezidencie pre dôchodcov vybudovanej pod záštitou Kanadskej slovenskej ligy


 Výstavy:
1969 -  Urobila rozsiahly výskum, koordináciu a zriadenie slovenskej výstavy v Pavilóne kresťanstva na výstave Človek a jeho svet na ostrove Notre Dame v Montreale
1970 – Urobila výskum, koordináciu a zriadenie slovenskej výstavy v Pavilóne etnickej mozaiky na výstave Človek a jeho svet na ostrove Sv. Heleny v Montreale
1971 – 1972 - Urobila výskum, koordináciu a zriadenie slovenskej výstavy v Pavilóne 20 národov 20 kultúr na výstave Človek a jeho svet na ostrove Sv. Heleny v Montreale
Usporiadala výstavy Živej slovenskej kultúry kde sa predstavili umelci a remeselníci a herci v Ste. Therese, Quebek, Baie St. Paul, Quebek, a v Dawson College, viacerých stredných školách a v Slovenskom dome v Montreale.

Margaret A. Dvorský, je výskumníčka a historička slovenského ľudového umenia. Založila, choreografovala a nacvičovala Kanadský slovenslý ľudový súbor Lipa. Celý život propagovala slovenskú identitu zachovaním a predvádzaním tradičných zvykov, zviditeľnených širokej kanadskej verejnosti cez kultúrne predstavenia a výstavy. Vytrvalo hájila práva slovenskej komunity v Kanade ako aj práva slovenského národa na sebaurčenie v očiach kanadských politikov a inštitúcii.

Jej záujmy sú hájiť záujmy a potreby detí, mládeže, mladých rodín, dospelých, starších a dôchodcov. V oblasti umenia sa vyžíva vo všetkých formách vyjadrovania slovenskej kultúry, či už divadla, spevu alebo ľudových tancov.

Spolu s jej už nebohým manželom Jánom tvorili tím ktorý sa navzájom dopľňal a ktorý zaviazal svoj život rodine, spoločnosti, krajine, Kanade, Slovensku a všetkým ich ľuďom.


M. Dvorsky Maj 2017Zbohom, Dáma Margaret A. Dvorský, LHS. Nech Ti je kanadská zem ľahká.

Adresa

Kanadský Slovák
259 Traders Blvd. East,
Unit 6
Mississauga Ontario
L4Z 2E5 Canada